‍Čo ťa priviedlo k dizajnu? Ktoré momenty alebo udalosti najviac formovali tvoju kariéru?

Začalo to už na Střední průmyslové a umělecké škole v Opave, kde som sa venovala štúdiu grafiky a propagačného výtvarníctva. Tam som získala základy remesla a kreatívneho uvažovania a tiež som mala šťastie na skvelých učiteľov a slobodné prostredie, ktoré rozvíjalo individuálny osobný potenciál každého študenta. Ďalej ma dosť ovplyvnilo štúdium vizuálnej komunikácie na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Tam som pochopila, že dizajn nie je len o estetike a autorskej tvorbe, ale aj o koncepte, procese a kontextoch ako je spoločnosť, trh, technológie, prostredie, čo ma bavilo skúmať. V praxi som sa potom dostala k dizajnu používateľského zážitku a kurzom Butterfly Effect a UX Well, kde som sa učila konkrétne metódy a nástroje, ktoré pracovali viac s analytickým prístupom, výskumom a procesom dizajnu zameraného na človeka - publikum, užívateľa, zákazníka,.. - a tvorbou dizajnu vychádzajúceho z ich potrieb a správania. Táto široká škála prístupov a procesov, ktoré som si vyskúšala mi dnes pomáha zapájať sa do rôznych projektov. Som viac flexibilná, niekde môžem byť viac tvorcom a autorom a inde zase facilitátorom medzi potrebou klienta, používateľa a prostredia. Záleží vždy od typu projektu. Osobne ma tá rôznorodosť uplatnenia a možnosti dizajnérskej práce veľmi baví.

^{Zdroj: Archív Anny Ulahelovej}

Ako premeniť pasívnych pozorovateľov na aktívnych účastníkov

Tvoj projekt Živý dotazník získal Národnú cenu za dizajn. Ako vznikol tento nápad a čo si ním chcela dosiahnuť?

Tento projekt je práve viac moja autorská intervencia. Chcela som spojiť výskum, vizualizáciu dát a zapojenie ľudí do tvorby. Projekt vznikol v kultúrno-kreatívnom centre Nová Cvernovka počas akcie “1. máj - Deň otvorených ateliérov”, kde ľudia majú možnosť vidieť rôzne otvorené priestory a práce tvorcov a tvorkýň. Chcela som návštevníkov premeniť z pasívnych pozorovateľov na aktívnych účastníkov. Prostredníctvom jednoduchého nástroja sme zisťovali názory a dáta, ktoré boli okamžite vizualizované. Podobné formáty sa inšpirujú prístupmi, ktoré som videla napríklad v práci multiodborovej umelkyne Candy Chang, kde sa kreatívne participatívne nástroje používajú na zlepšovanie komunikácie a spätnej väzby medzi verejnosťou a inštitúciami či zapájanie komunít do procesov tvorby.

Ako prebiehala tvorba Živého dotazníka?

Samotná tvorba dotazníka bola procesom experimentovania, pri ktorom som úzko spolupracovala s kolegom grafickým dizajnérom Branislavom Matisom. Pomáhal mi s technickou realizáciou, ako aj s úpravou samotného prevedenia dotazníka do priestoru, ktorý sme použili na vizualizáciu dát. Spoločne sme sa snažili nájsť jednoduché, ale efektívne riešenia na manipuláciu a použiteľnosť vo fyzickom priestore, ktoré by zaujali čo najviac ľudí.

^{Zdroj: Archív Anny Ulahelovej}

Ako tento projekt vnímaš dnes? Vidíš v ňom potenciál na ďalší rozvoj?

Určite. Už sme ho použili na troch miestach, pričom sa menil kontext otázok. Na rôznych výstavách som zisťovala vzťah návštevníkov k dizajnu alebo k umeniu. Vidím v tom nástroj na hravý participatívny prieskum a plánujem ho rozvíjať pri zapájaní komunít, napríklad v kultúrnych centrách, rôznych verejných priestoroch, ktoré navštevujú ľudia či mestských projektoch.

Tento projekt je inkluzívny a ľudský. Je navrhnutý tak, aby zaujal rôzne cieľové skupiny. To zahŕňa aj snahu o jednoduchý a fyzický formát, ktorému bez problémov porozumia a dokážu ho ovládať ľudia rôzneho veku alebo technologických zručností. To bol myslím jeden z dôvodov, prečo Živý dotazník komisia ocenila  Národnou cenou za dizajn. Páčila sa im aj jeho interaktivita a jednoduchosť ovládania s okamžitou vizualizáciou výsledkov. Jeho hravosť v porovnaní s bežnými dotazníkmi nielenže ľudí neodrádza od vyplnenia, ale naopak ich motivuje k zdieľaniu ďalších skúseností a zážitkov, čím podporuje kvalitatívne rozhovory a spätnú väzbu.

‍

^{Zdroj: Archív Anny Ulahelovej}

Ako vzniká kniha

Pracuješ na publikácii o slovenskom grafickom dizajne a komunite absolventov*iek Katedry vizuálnej komunikácie, ktorá pôvodne vznikla ako tvoja dizertačná práca. Prečo si sa rozhodla venovať tejto téme?

Už počas štúdia ma fascinovali rôzne kontexty dizajnu, teorie dizajnu a téma úlohy dizajnéra v spoločnosti. Zaujímal ma tiež vývoj profesie a lokálnych projektov, pretože pochádzam z Česka. Na Slovensku je málo teoretických textov, ktoré by skúmali a kriticky hodnotili, aký grafický dizajn tu vzniká, kto ho tvorí, ako nad ním premýšľa, aká je jeho spoločenská, trhová a kultúrna rola. Slovenské múzeum dizajnu vzniklo len pár rokov späť v roku 2014 (presne 31.12.2013). Chýba tu ďalšia reflexia zdokumentovaných prác a projektov, hoci tu vznikajú úžasné veci na vysokej úrovni. Mojím cieľom je ukázať hodnotu slovenskej scény, zdôrazniť jej jedinečný charakter a inšpirovať ďalších dizajnérov*ky aj mimo Slovenska k reflexii toho, čo sa v našom stredoeurópskom kontexte deje.

Čo by si chcela, aby si čitatelia z tejto publikácie odniesli?

Najmä premýšľanie o úlohe dizajnu, o jeho dopade na spoločnosť, technológie či trh. Verím, že máme bohatý kultúrny kapitál, na ktorom sa dá stavať. Počas práce na tejto publikácii som si uvedomila aj prevahu amerických a anglosaských textov, reflexií a pohľadov na dizajn, ktorých je ich ďaleko viacej. Na konferencii v Barcelóne, ktorá bola zameraná na históriu a teóriu dizajnu, som videla ako sú zvedaví  západní dizajnéri, historici a teoretici voči našim procesom a projektom, o ktorých dozvedajú menej, zatiaľ čo my sa často snažíme priblížiť ich štandardom. Bol to pre mňa podnet na zamyslenie nad našími silnými stránkami a potenciálom, ale aj nad tým, ako sa dizajn a jeho reflexia líši v západných krajinách s bohatou históriou dizajnu a prečo. Dúfam, že táto publikácia napomôže k otvoreniu diskusie o identite a smerovaní slovenského dizajnu.

Kniha mapuje situáciu v grafickom dizajne na Slovensku po roku 1989 prizmou určité skupiny ľudí - očami rôznych generácií absolventov*iek - pričom sa zameriava na hodnoty a spoluprácu v rámci spoločných projektov, platforme a iniciatív vo vzdelávaní a praxi. Zároveň ponúka širší pohľad na kultúrny a profesný vývoj po revolúcii, čo ju robí zaujímavou nielen pre dizajnérov, ale aj pre všetkých, so záujmom o  formovanie kultúry a spoločnosti po roku 1989.

Aké prekážky si pri tvorbe tejto publikácie musela prekonať?

Jednou z najväčších výziev bolo zhromaždiť rôznorodé informácie z rozhovorov a materiálov, ktoré odrážali názory a fakty z rôznych období, a následne ich spracovať do ucelenej práce. Mnohé záznamy nie sú digitalizované alebo sú roztrúsené po rôznych archívoch a inštitúciách. Náročné bolo nielen mapovanie, ale aj kritická reflexia a konfrontácia získaných poznatkov. Väčšina podobných publikácií zostáva v rovine dokumentácie projektov a ich popisov. Mojou ambíciou bolo pomenovať diskurzy, fenomény a priniesť nové pohľady na dizajn. Chcela som analyzovať prácu absolventov optikou teórie dizajnu a dizajnérskych štúdií, nielen z pohľadu histórie či umenia.

Mojím konzultantom bol grafický dizajnér Marcel Benčík, ktorý ma podporil svojimi skúsenosťami a radami pri štruktúrovaní práce. Čerpala som tiež základné informácie zo študentských rozhovorov so slovenskými dizajnérmi a dizajnérkami z predmetu Interpretácia v grafickom dizajne. Veľkú inšpiráciu som tiež čerpala od grafického dizajnéra a pedagóga Ľubomíra Longauera, ktorý veľa prác a materiálov sám zbieral a spracovával. A podobnej téme sa venoval vo svojich publikáciách zameraných na históriu grafického dizajnu na Slovensku: Modernosť tradície, Vyzliekanie z kroja, Mierny pokrok. Veľmi mi pomohli rozhovory a diskusie s rôznymi aktérmi a aktérkami scény, pri nich som si konfrontovala informácie, ale triedila aj vlastné myšlienky a názory.

Súčasná výzva, ktorú teraz žijem, je príprava finálnej publikácie na vydanie a koordináciu práce s ľuďmi, ktorí mi pomáhajú s úpravou, editáciou ale aj overovaním informácií. Zároveň ma ale táto spolupráca a rola baví.

Pokiaľ vás publikácia o slovenskom grafickom dizajne po roku 1989 zaujíma, môžete projekt podporiť: https://donio.sk/slovensky-graficky-dizajn

Ako (ne)vyhorieť

Po dlhšej dobe intenzívnej práce v startupe Cabinet of Wonders si sa rozhodla pre zmenu a pauzu. Aké faktory ťa k tomu priviedli?

Práca v kreatívnych prostrediach, najmä v startupoch, je často intenzívna, s tlakom na výsledky. Pocitu preťaženia napomáhalo aj to, že som žila zároveň v Bratislave a Prahe. Uvedomila som si dôležitosť zázemia ako zdroja energie a pokoja. Naučila som sa, aké dôležité je nastaviť si hranice, komunikovať svoje potreby a dávať priestor psychohygiene. Každému dizajnérovi sedí takisto iný typ projektu a jeho dynamika. Mení sa to samozrejme aj v čase a vývoji človeka. Každopádne základom “nevyhorenia” je zdravá rutina, vyvážená životospráva, sebauvedomenie a vnímanie  svojich potrieb. Naučiť sa pracovať so stresom, každý sme iný a máme aj iné limity, odolnosť a nastavenie.

Kde si myslíš, že taký problém vzniká a ako sa mu dá predísť?

Tento problém často začína už na vysokých školách, hlavne to vnímam na tých umeleckých, kde sa študenti učia pracovať na hrane svojich možností. Na školách sa niekedy presadzuje kult extrémneho nasadenia a práce na hrane možností, čo považujem za nezdravý prístup, ktorý si študenti často prenášajú do budúcich kariér. Videla som však pozitívne príklady, napríklad na Prague City University, kde sa konal Wellbeing Day s najrôznejšími workshopami o psychohygiene a nástrojmi na sebastarostlivosť a zvládanie stresu. Prinášať študentom takéto prístupy považujem za nevyhnutné pre udržateľnú kariéru v kreatívnych odboroch.

Ako sa “nestratiť’’

Čo by si odporučila začínajúcim dizajnérom?

Myslím si, že je to hlavne o zvedavosti a odvahe skúšať nové veci. Dnes existuje množstvo kurzov, hackathonov, kníh a komunít, kde sa dá veľa naučiť a stretnúť inšpiratívnych ľudí. Ťažšie je potom rozoznať kvalitu, preto myslím, že je fajn nájsť si na začiatok dobrého a skúseného mentora alebo sprievodcu. Je dôležité investovať čas do sebarozvoja a vzdelávania. Netreba sa báť navštevovať podujatia a budovať si kontakty, pretože často práve tieto stretnutia otvárajú dvere k novým príležitostiam. Na jednom hackathone som stretla mladú šikovnú marketérku, ktorá ma zaujala svojím premýšľaním, zároveň bolo vidieť, že sa chce vzdelávať v dizajne užívateľského zážitku a mala veľkú chuť učiť sa od skúsených dizajnérov*ok v tíme. Odporučila som ju do agentúry, kde som v tej dobe pracovala, a vďaka tomu si našla pozíciu, kde ďalej rozvíjala dizajnérsku kariéru a svoje schopnosti. Je dôležité byť aktívny, skúšať nové nástroje a hlavne premýšľať nad tým, ako môžeme veci zlepšiť. Toto premýšľanie je pre dizajnéra kľúčové.

Ako vnímajú seniorní dizajnéri hiring nových talentov? Je to viac o skillsete alebo mindsete?

Moja skúsenosť je taká, že seniorní dizajnéri často viac riešia mindset než konkrétne nástroje. Nástroje ako Figma sú dnes už relatívne rýchle na zvládnutie. Je dôležité uvedomiť si, že nástroje a technológie, ako napríklad umelá inteligencia, sa neustále vyvíjajú a menia, čo našu profesiu núti neustále sa učiť nové veci. Preto je dnes nevyhnutné vedieť sa samostatne vzdelávať, napríklad prostredníctvom tutoriálov, a oboznamovať sa s tým, ako tieto nástroje fungujú. 

Ale čo je skutočne dôležité, je spôsob premýšľania a kreatívne riešiť problémy. Samozrejme vždy záleží od typu tímu, projektu a firmy. Je dôležité mať otvorenú myseľ, byť zvedavý a flexibilný ale aj tímovo pracovať a komunikovať. Myslím, že práve to sú rozhodujúce kritéria pri výbere ľudí do tímu.